Prinášame vám príbeh nášho čitateľa o dlhej, ale úspešnej ceste k zmene svojho života. Ako prejsť od potláčania pocitov, viny, nespavosti,  až ku šťastnému a plnohodnotnému prežívaniu?

Odmalička mi priatelia hovorili, že som stresman. Pamätám si, ako som sa klepal pred každou písomkou, súťažou alebo aj obyčajnou skupinovou hrou v škole. „Čo ak to nedám? Čo ak nebudem dosť dobrý a vysmejú ma? Otec ma zabije, ak to pokašlem…“ Detstvo a veci, ktoré k mojim problémom viedli, opisovať nejdem. Skôr chcem písať o tom, čo som sa potreboval naučiť a zmeniť, aby som žil plnší, pokojnejší a radostnejší život.

Môj príbeh by som začal tým, ako sa mi zrútil život, organizmus si povedal „Dosť!“ a ja som bol chtiac-nechtiac nútený vyhľadať odbornú pomoc. Z vecí, ktoré som potreboval zmeniť a naučiť sa, je možné domyslieť si, akým životom som žil do toho okamihu.

Pocity, ktoré som nechcel mať

V decembri 2012 som sa zobudil po sne, v ktorom mi jedna moja kamarátka povedala, že sa do mňa zaľúbila. Moje srdce bilo, prežíval som zaplavenie emóciami ako snáď nikdy predtým a uvedomil som si, že už mesiace potláčam, že ju ľúbim a túžim byť s ňou.

Tento pocit zaľúbenia sa po pár dňoch zmenil na strach – strach z odmietnutia. A strach bol jeden z mnohých pocitov, s ktorými som bojoval a nechcel ich mať. Keďže som to nevedel lepšie, celý život som ich zväčša nevedome potláčal.

Tento strach bol tak intenzívny, že som prestal spávať. Z 8 hodín sa stalo 6, zo 6 boli 3 a neskôr 2. To už som však bral lieky na spanie a bol na PN. Áno, spal som 2 hodiny aj po užití hypnotika. Môj tep sa cez deň pohyboval medzi 120 – 160 úderov za minútu. Cítil som sa už extrémne vyčerpaný, nepamätal som si veci, pretože sa mi nemali možnosť ukladať počas spánku a stále som viac a viac tlačil na seba, aby som sa cítil lepšie, aby som “nemal strach”, aby som “nebol zaľúbený”, pretože “musím ísť do práce, inak ma vyhodia a zomriem od hladu, opustený, zabudnutý…” Také bolo moje zmýšľanie v čase, kedy ma “Kráľovská dcéra vyslobodila zo železných kachlí”, ako o tom píše psychoterapeut H.P. Rohr v knihe Narcizmus – vnútorný žalár.

dvaja

Strach z odmietnutia bol tak veľký, že som prestal spávať (obr. cafesciencedundee.co.uk)

V strachu o svoj život a psychiku, ktorá mi začala kolabovať, som vyhľadal terapeutickú pomoc. V tom čase mi už bolo jasné, že toto len tak neprejde, že môj život už nikdy nebude ako predtým. A ani nechcem, aby bol. To, ako som žil, evidentne bolo dlho dlhodobo neudržateľné. V nasledujúcich odstavcov zhrniem, čo všetko som potreboval zmeniť, aby som žil viac v pokoji a s nižšou mierou stresu.

Zameranie na výkon

Potreboval som si uvedomiť, že zo všetkých ľudí na seba najviac tlačím ja. Či je to práca alebo dobrovoľnícke aktivity. Že sa cítim nedostatočný, vadný a táto hanba ma vnútorne ženie k vysokým výkonom. Nimi sa snažím dorovnať pocit vlastnej hodnoty a zaslúžiť si možnosť dýchať vzduch ako ostatní, s ktorými sa porovnávam – tí “normálni” ľudia.

Terapia v tejto veci znamenala principiálne dostať sa v spomienkach do minulosti a nájsť v nich tie, ktoré pre mňa nesú posolstvo, že som nedostatočný, vadný a fatálne som zlyhal. Analyzovali sme ich a ja som uvidel, že som v tých situáciach nezlyhal. Išlo o to, že iní sa cítili zle a obvinili ma, že som na vine. Takto si na mne uľavili a ja som si tú hanbu niesol zbytok života.

Potreboval som a stále sa potrebujem učiť ako zvládnuť stres a pracovať so strachom zo zlyhania. Opakovane prežívať, že fakt, že sa mi veci nepodarili, nevypovedá o mne, že som vadný, ale že som normálny. Pretože normálnym ľuďom nie všetko vyjde.

Vina – prehnaná zodpovednosť a perfekcionizmus

Do puberty a dospelého života som vstúpil s pocitom zodpovednosti za to, ako sa cítia druhí. Vtedy najmä rodičia. Neskôr partnerky, kolegovia, šéf… Rovnako som sa cítil zodpovedný za výsledky úloh a projektov, ktoré som nemal na zodpovednosti, nemal som autoritu ich ovplyvniť a nechal som sa zneužívať. Teda či už emocionálne – ako vinník za nepríjemné pocity alebo na seba nahádzať úlohy, ktoré mi nepatria v škole a v práci.

Súčasťou terapie a môjho rastu bolo naučiť sa vnímať zodpovednosť. Kto je zodpovedný za čo. Ja som zodpovedný za moje emócie, moju náladu a stav, moje výstupy v práci a druhí ľudia sú zodpovední za svoje životy a výstupy v práci. Nemusím sa stresovať kvôli nim. Ťažké bolo najmä dovoliť si pustiť zodpovednosť za život oboch mojich rodičov a starej mamy, ktorú som cítil a prežíval som zlyhanie, keď nežili šťastne. A to skutočne nežili. Rovnako vo vzťahu som sa potreboval naučiť “nezachraňovať” a nenechať sa emocionálne zneužívať.

Súčasťou môjho prežívania viny bola aj prílišná snaha o dokonalosť. Úzko som to mal prepojené s hanbou. Ak veci neboli dokonalé, cítil som sa vinný a vina vo mne prebúdzala vzorec nedostatočnosti, pretože “normálni ľudia sa necítia vinní bez dôvodu”, čiže som začal na seba tlačiť ešte viac. Stále sa učím prijímať seba, druhých a veci v živote také, aké sú – nedokonalé, v procese vývinu.

Potláčanie pocitov

Súčasťou mojej vnútornej dynamiky bolo extrémne potláčanie pocitov a útek do hlavy – do fantázie a prílišného rozmýšľania. Je to jeden z obranných mechanizmov, ku ktorým sa ľudia s nízkym pocitom vlastnej hodnoty uchyľujú.

Značný problém so mal najmä s hnevom. Asi od 19 do 27 rokov som hnev ani nepoznal. Netušil som, prečo sa o ňom tak veľa píše, nevnímal som ho vo svojom živote. Avšak uvoľnenie potláčaného hnevu, bolo kľúčom k vyriešeniu mnohých mojich problémov. Prakticky celý svoj život a väčšina z mojich škodlivých vzorcov boli postavené tak, aby “som sa nehneval”. Pretože hneval sa otec a ovocie som poznal. Súčasťou úzkostí a stresov, ktoré som mal, bol strach zo situácií, kde by som mohol zlyhať a vybuchnúť. A vymýšľal som nespočetné vyhýbacie mechanizmy, aby som sa do tých situácií nedostal a ak som sa dostal, aby som sa vyhol silným pocitom.

PotlacenePocity

Svoje pocity som potláčal a nechcel ich mať (obr. psychologie.cz)

Súčasťou terapie bolo rozobratie tohto masívneho a po rokoch sofistikovaného systému na potláčanie všetkých silných emócií. Najmä tých nepríjemných ako hnev, strach, hanba, vina a naučenie sa s nimi žiť a zdravo s nimi pracovať.

Vyhýbal som sa aj stresu

Rovnako ako som sa vyhýbal pocitom, vyhýbal som sa aj stresovým situáciám. Cítiť stres som rovnako vnímal ako osobné zlyhanie. A tlačil som sa na seba ešte viac, aby som necítil stres. Teraz vidím, aký je to nezmysel – tlačiť a nechcieť cítiť tlak.

Potreboval som sa naučiť vnímať stres, hektiku a ten pocit v žalúdku s rozbesnenou mysľou ako súčasť života. A zistil som, že keď stres príjmem, nebojujem s ním, mám ho menej. Lebo vyhýbať sa stresu, bojovať s ním, snažiť sa “nebyť v strese”, len spôsobí, že mám okrem iného ďalšiu úlohu, ďalší problém na okamžité vyriešenie, ďalší tlak, stres.

Musím? Nie, ja chcem!

Ako som spomínal, najviac zo všetkých ľudí som na seba tlačil ja sám. Moja vlastná myseľ plná myšlienok ako „mal by som“, “musím”. Musím urobiť tamto, musím sa cítiť dobre, všetci ostatní sa musia cítiť dobre a musí byť svetový mier a ja som zodpovedný… A podobné nezmysly.

Potreboval som sa naučiť si všímať tieto myšlienky a postupne som sa ich učil nahrádzať “chcem” a/alebo “potrebujem”.

Keď mi niekto povedal, že musím, všimol som si to a povedal si: “Nie, to ty chceš, aby som… ja nemusím”. Alebo som si pomyslel: “Musím? Kto povedal a na základe čoho?”

Produktívne návyky

Okrem práce na vnútornych postojoch, myslení a prežívaní som si potreboval vypestovať aj návyky umožňujúce adaptívne pracovať so stresom. Spomeniem aspoň niektoré:

  • Trávenie času s rodinou a priateľmi – keď mám pocit, že ma tlačí myseľ a externí ľudia, vtedy láskyplné spojenie s ľuďmi, ktorých mám rád a záleží mi na nich, pomáha asi najviac. Je to niečo, čo okrem toho, že mi pomáha prejsť stresujúcim obdobím, mi dáva aj zmysel v živote. A prečo je to návyk? Pretože v strese často uprednostníme stresor pred skutočne dôležitými vecami ako táto a potrebujeme si vypestovať návyk dávať rodinu a priateľov na vyššie miesto.
  • Pravidelné cvičenie a strečing – cvičenie vyslovene pomáha odbúrať psychický stres a človek sa cíti viac sebavedome, má viac energie, optimizmu a cíti svoje telo.
  • Getting Things Done – je systém bezstresovej produktivity od D. Allena. Princíp je jednoduchý – vytvoriť si systém práce s informáciami, v ktorom budem mať úplne všetko a ktorý mi pripomenie veci práve, keď ich budem potrebovať. To znamená, že ich môžem vypustiť z hlavy. A to znamená menej stresu, pretože mám menej programov bežiacich na pozadí v mysli.
  • Kognitívna reštrukturalizácia – je účinný nástroj na spracovanie extrémnych situácií ako strach, stres. Človek si zodpovedie jednotlivé otázky podľa šablóny a vysledok je ten, že vidím, či sa stresujem a strachujem zbytočne, viem, čo mám robiť, ak situácia nastane a že to zvládnem a prežijem.
  • Čítanie – rád čítam. Aj fikciu aj rôzne náučné knihy. Keď vďaka stresu vidím len stresor, je mi nápomocné vidieť vďaka knihe, že život je oveľa zaujímavejší, farebnejší a sú aj iné dôležité veci ako tie, ktoré ma tlačia.
bicykle

Začal som si vytvárať produktívne návyky (obr. radiosantcugat.com)

Môj život za posledné 3 roky prešiel významnou transformáciou. Za to, že teraz žijem neporovnateľne pokojnejšie a šťastnejšie vďačím aj podpore mojej sestry, priateľov a mamy. Keď bolo najhoršie, nespával som a prežíval som silné muky, stáli pri mne a cítil som neskutočnú citovú podporu. Som vďačný aj za terapeutku, ktorá ma sprevádzala na tejto ceste niektoré úseky. Bez jej starostlivosti a pomoci by som teraz nepísal tento príbeh.

Príbeh je písaný anonymne. Ďakujeme autorovi, že sa s nami podelili o svoj príbeh.

Zažili ste zaujímavú skúsenosť so stresom, o ktorú by ste sa chceli podeliť? Kontaktujte nás. Radi anonymne publikujeme Váš príbeh, aby pomohol aj iným ľuďom a motivoval ich k pozitívnym zmenám.

Komentáre

komentáre

Zdieľajte článok na sociálnych sieťach