Dovtedy chodíme s krčahom po vodu, až kým sa nerozbije. V duchu tohto príslovia by som sa rád podelil o svoju skúsenosť so stresom.

Volám sa Karol, mám 31 rokov. Som človek, ktorý veľa sníva, rád cestuje a snaží sa byť aktívnym prvkom spoločnosti.

Po ukončení VŠ som nastúpil na doktorandské štúdium. Mojim školiteľom bol docent plný múdrosti a skúseností. Jeho nasadenie, prístup ku študentom, záujem a životná múdrosť sa mi stali inšpiráciou na celý život. Práve v tomto období  sa mi naskytla príležitosť pôsobiť na inej univerzite. Túžil som robiť podobnú prácu pre študentov ako môj pán docent. Energie bolo dosť, entuziazmu tiež, zostávalo len pustiť sa do práce.

France_in_XXI_Century._School

 

Pracovné prostredie

Moja túžba po sebarealizácii so študentmi bola od začiatku okresaná. Prevažná náplň novej práce bola príprava, implementácia a realizácia projektov, v malej miere výučba.

Neuveriteľne stresovým bol pre mňa chaos, ktorý tam vládol. Považujem sa za organizovaného človeka, mám rád poriadok vo veciach a termínoch. Na pracovisku nebola určená žiadna vízia, o osobnej vízii nehovoriac. Veci sa riešili na poslednú chvíľu. Zloženie projektových kolektívov bolo závislé od preferencie vedenia pracoviska (nie výkonov a výsledkov). Rozhodnutia tohto typu spôsobovali vo vzťahoch napätie, na ktoré sme nemali žiaden vplyv. Nič nebolo cielene komunikované, ľudia nepoznali dôvody, negatívne vášne boli často smerované na nesprávnych ľudí.

Vzdelávaniu a rozvoju zamestnancov sa nevenovala žiadna pozornosť. Pri projektoch sme často uvažovali nad personálnymi možnosťami a pripravenosťou resp. nepripravenosťou ľudí. Tlačilo sa na kvalitu a odbornosť, bez adekvátnej podpory. Zmeny v procesoch neboli žiadúce a tým boli možnosti rozvoja veľmi okresané. Žiaden objektívny kontrolný mechanizmus, žiadna spätná väzba zo strany vedenia pracoviska a kolegov. Na poradách sa načrtli krásne možnosti postupov a riešení, ale bez reálnych termínov.

Moja vnútorná sila z vyššie uvedených dôvodov pomaly slabla. Prestával som rozumieť, prečo robím to, čo robím a už vôbec som nevedel, kam to smeruje. A predsa som sa nádejal, že časom to bude lepšie…

 

Svet, ktorý ma napĺňal

Zmysluplnosť som videl v práci so študentmi, učil viacero psychologických predmetov. Záležalo mi na študentoch. Inšpiráciou mi boli vlastné študentské časy: takmer rok v USA, cestovanie, stretávanie sa s inšpiratívnymi ľuďmi, návšteva Harvardu. Vnímal som význam týchto krokov pre budúce uplatnenie. Priblížiť a sprostredkovať tento obzor študentom, bolo mojou veľkou túžbou.

unind_Good_Universities

Moju túžbu sa mi darilo napĺňať cez projekty v čase mimo vyučovania. Prvou lastovičkou bol projekt Rozhovory s úspešnými. V rámci projektu vystúpili napr. Ivo Toman, pán Andrej Kiska, súčasný prezident SR. Bolo úžasné sledovať, ako sa študenti v organizačnom tíme rozvíjajú a aký záujem u študentov projekt vyvolal.

Ďalší rok sa nám spolu so študentmi podarilo realizovať projekt zameraný na voľnočasové aktivity. Finančne ho zastrešila Iuventa. V priebehu jedného roku sme spolu s trénermi študentom pripravovali aktivity zamerané na zdravší životný štýl.

Nasledoval projekt Bohatí alebo chudobní v spolupráci s PartnersGroup a Pioneer Investments. 9 týždňov boli 44 študentom prinášané praktické skúsenosti, reálne ukážky a hry na zvyšovanie finančnej gramotnosti.

Za 4 roky intenzívnej spolupráce so študentmi som nadobudol presvedčenie, že neexistuje nemotivovaný študent, skôr to bolo o málo stimulujúcom prostredí.

 

Začiatok konca

V roku 2014 mi bola ponúknutá pozícia zástupcu vedúceho pracoviska. Prijal som ju. Hnala ma túžba mať výraznejší vplyv na zmeny, po ktorých som bytostne túžil od začiatku: zefektívniť procesy, zatraktívniť predmety pre študentov, ponúkať vyššiu pridanú hodnotu. Bohužiaľ. Rýchlo som pochopil, že tento krok nebol správny. Zavalila ma byrokracia. To, čo som nemal rád v predchádzajúcej pozícii sa znásobilo, kontakt so študentmi sa minimalizoval. O priestor, ktorý mi dával zmysel som sa pripravil. V novej pozícii som narážal na prekážky rôzneho druhu. Enormné množstvo riadiacich povinností, dokončovanie meškajúcich projektov, administratíva, nezhody a neporozumenie v tíme, nejasné podmienky delegovania, faloš. Tieto faktory ma doslova paralyzovali, postupne pripravovali o zdravie.

dosledky

Po roku a pol  som bol na kolenách. Nevedel som spávať, do práce chodil bez energie, s nevôľou, mal zažívacie problémy, stával sa čoraz roztekavejší. Potreboval som vypnúť, ale stále bolo čo robiť a stále bolo niečo, čomu bolo potrebné venovať zvýšenú pozornosť. Asi to poznáte: „Ešte toto dokončím a bude to dobré.“ Potom znovu a znovu. V júni došlo vyvrcholenie. Počas služobnej cesty na mňa doľahla úplná slabosť. Podlamovali sa mi kolená, krútila hlava. Niečo, čo som predtým nepoznal.

 

„Predĺžená dovolenka“

Stavy pretrvávali aj po návrate zo služobnej cesty. Nápor tepla, extrémne potenie, slabosť, únava. Veľmi som sa tešil na blížiacu dovolenku. No oddychové očakávania ostali nenaplnené. Prvý deň dovolenky ma príšerne svrbel chrbát, pocity nevoľnosti a slabosti vzrastali. Na pohotovosti mi diagnostikovali pásový opar. Po nasadení antivirotík ochorenie prepuklo naplno. Do jedného dňa som mal napadnutú polovicu hrudného koša, od lopatky cez podpazušie až po prsia.

Prvé dva týždne boli boj o život. Buď som bol vo vysokých horúčkach alebo v zábaloch (na zníženie horúčky). Neraz v noci došla záchranka. S lekármi sme sa zo všetkých síl snažili, aby sa imunita znovu naštartovala. Takmer 4 mesiace som denne bral 16 tabliet na podporu imunity a tlmenie bolesti. Po vyliečení kožných prejavov sa začalo pracovať na neurologických bolestiach. Tri týždne som chodieval každý deň na ožarovanie nervov.

Toto obdobie vo mne rozhodne nevyvoláva príjemné spomienky.

 

Nový začiatok

V konečnom dôsledku som veľmi vďačný. Mal som čas znovu nájsť sám seba a zistiť, čo chcem. Veľa som čítal, študoval a venoval sa hlavne téme stres, dôsledkom, prevencii, spôsobe života. Roky som prednášal na univerzitách o psychohygiene, viedol cvičenia. Nakoniec sám tomu podľahol. Možno to spôsobil falošný pocit istoty, že práve mne sa to nemôže stať.

Po návrate do práce, aj pod vplyvom ďalších okolností, som sa rozhodol prekonať strach zo straty finančnej istoty a odísť. Dospieť k tomuto záveru mi trvalo dlho. Som vďačný za všetko, čo sa stalo. Zistil som, aký je život krátky a ako ľahko sa dá prísť o zdravie. Zároveň som ostal odhodlanejší, pokornejší. Zistil som, čo mi vytvára stabilitu v práci a čo sa deje, ak to tam nie je.

final logo

Celé roky som túžil naplno pomáhať ľuďom. Práve tieto negatívne okolnosti mi dopomohli rozhodnúť sa ísť novou cestou. Oslovil som pár šikovných ľudí z nášho odboru a založili sme Inštitút stresu. Našou túžbou je pomáhať ľuďom, aby nemuseli skončiť ako ja alebo horšie. Preto píšeme články o strese, vyhorení, prinášame výsledky rôznych výskumov. V rámci poradenstva pomáhame klientom nachádzať riešenia v situáciách, ktoré často označujú ako bezvýchodiskové. Spolu s nimi sa učíme cez rôzne techniky efektívnejšie zvládať stres. Nie je to ľahká práca, ale záslužná. Ten pocit, keď klient príde po pár stretnutiach za vami a poďakuje, je na nezaplatenie.

Znovu sa cítim naplnený, vidím zmysel svojej práce, práce nášho tímu. Je úžasné robiť v motivovanom kolektíve ľudí, ktorí vedia prečo robia to, čo robia.

Ďakujem, že som sa mohol s vami podeliť o svoj príbeh.

PS: Nie som ešte z toho úplne von. Keď sa výraznejšie rozruším alebo pracovne to preženiem stále pociťujem jemné šklbanie v chrbte. Som vďačný za tento signál. Je to pre mňa vzácny povel pre uvoľnenie, vypnutie, zmenu činnosti. Svet sa skladá predsa z maličkostí. 🙂

Zdroj obr.: wikimedia.org, educationbrochures.com, godsgirlgettingreal.com

Komentáre

komentáre

Zdieľajte článok na sociálnych sieťach